Výchova mentálne postihnutého dieťaťa v rodine

Adaptačná fáza je treťou fázou, kedy sa rodič snaží realisticky zhodnotiť situáciu, ide tu o ochotu konať. Tu je nutné poskytnúť spoľahlivú a presnú informáciu o výchovnom prístupe a budúcnosti dieťaťa. Poslednou fázou je fáza orientácie, rodič začína konať, vyhľadávať pomoc, informovať sa a plánovať budúcnosť. V tejto fáze je nutné poskytnúť pravidelnú pomoc a vedenie. MP dieťa nesmie pre rodičov predstavovať životný nezdar, sklamanie, či nešťastie ale má pre nich znamenať životnú úlohu. Optimálna atmosféra rodiny je, ak v rodine dominuje láska, zdravá náklonnosť, trpezlivosť, porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. K hlavným zásadám zdravého prístupu patrí, že nestačí dieťaťu neškodiť, treba mu aktívne pomáhať, vyrovnávať nedostatky a rozvíjať zachované schopnosti. K MR dieťaťu pristupovať ako k mladšiemu, primerane jeho vývinovej úrovni, nie primerane jeho chronologickému veku, podporovať ho primeranými podnetmi čo do kvantity aj do kvality, pozerať sa reálne na súčasný stav dieťaťa, jeho budúcnosť i výchovu.
Rozdelenie výchovných prístupov rodičov k MP dieťaťu:
1. Realistická výchova – rodičia racionálne poznajú možnosti a potreby svojho dieťaťa a rešpektujú ich, dieťaťu vytvárajú dostatok podnetov a umožňujú mu bohatý citový život a tak sa stav dieťaťa postupne môže aj zlepšovať, rodičia v takejto situácii môžu vnútorne dozrieť a stať sa lepšími.
2. Ďalším výchovným prístupom môže byť rozmaznávanie, kedy rodičia MP dieťa ľutujú, že sa nevyrovná intaktným deťom. Tieto nedostatky kompenzujú maznaním a nezdravou záplavou emocionálnych prejavov. Všetko dieťaťu dovolia a podriaďujú sa jeho náladám a želaniam, iracionálne ospravedlňujú jeho priestupky, všetko robia za dieťa /kŕmia ho, obliekajú…/. Výsledkom takejto výchovy je dieťa nesamostatné, egocentrické, často pasívne, bojazlivé a závislé od rodičov.