PEDAGOGIKA AKO VEDA

II. PEDAGOGIKA AKO VEDA
– má dlhú tradíciu a špecifický vývin, reaguje na mnohé dejinné podnety, t. j. na zmenenú situáciu výchovy v rýchlo sa meniacej spoločnosti a trendy modernej vedy. Inovuje spôsoby výchovy, ale často ovplyvňuje aj predstavy širokej verejnosti (bez toho, aby si to verejnosť uvedomovala).
– odkázaná na integráciu – multidisciplinárnosť, doplnenie poznatkami z iných vied → predmet jej záujmu je identický (i keď z odlišných aspektov) aj pre ďalšie vedné odbory.

Pedagogika = veda o výchove
– z gr. pais (gen. paidos) = chlapec, agó = vedenie niekoho. Paidagógos bol otrok, ktorý sa staral o deti slobodných a bohatých rodičov, teda ich učiteľ a vychovávateľ. Termín pedagogika sa na označenie vedy o výchove začal používať v 18. storočí, čo súviselo so zvláštnosťami jej vývinu + výchova ako špecifická cieľavedomá činnosť má spoločensko-historický charakter. Aká je ekonomická štruktúra a úroveň danej spoločnosti, taká je aj výchova.
– didaktické hnutie 17. storočia (J. A. Komenský) – významný podnet pre rozvoj pedagogiky, Komenský sa považuje za tvorcu systému vied o výchove. Až do 17. storočia bola pedagogika orientovaná na zdokonalenie výchovných programov, t. j. na problematiku cieľov. Záujem sa sústreďoval na snahu vytvoriť učebnicu, ktorá by svojou štruktúrou umožňovala úspešný postup učenia. Až v 17. storočí sa pedagogika intenzívne orientuje na otázku „Ako?“
– J. A. Komenský vo svojom diele Didactica magna definoval pedagogiku ako „umenie učiť všetkých všetko, čo je potrebné pre prítomný a budúci život.“
– deskriptívne štádium – rozpad veľkých filozofických systémov → štádium kritického opisovania, porovnávania, hodnotenia a systematického usporiadania. Pedagogika bola pestovaná ako praktická veda bez potrebnej vedeckej a inštitucionálnej základne a považovaná za akúsi univerzálnu technológiu procesov vzdelávania a výchovy. Vyžadovalo sa od nej, aby praxi poskytla súbor pravidiel, smerníc a postupov, ktoré by sa vzťahovali na všetky možné situácie výchovy a vzdelávania.
– 19. storočie – vznik pedagogiky ako modernej vedy, dovtedy bola integrálnou súčasťou filozofie a bola chápaná ako umenie (výchova bola považovaná za niečo jedinečné a neopakovateľné). Názory o výchove boli spravidla súčasťou úvah o človeku a usporiadaní spoločnosti.
– zásluhou J. F. Herbarta sa pedagogika vyčleňuje ako veda opierajúca sa o empíriu a spolupracujúca s príbuznými vedami.
– prelom 19./20. storočie – pod vplyvom rozvoja vied (najmä prírodných) prenikajú do pedagogiky tendencie po zvedečťovaní, ktoré reprezentovali najmä empiricko-analytické smery (napr. experimentálna pedagogika a pedológia). Chceli budovať pedagogiku ako kvantitatívne orientovanú vedu. Významnú úlohu zohrala reformná pedagogika, vychádzajúca z kritiky tradičnej školy, výchovy, s novým pohľadom na riešenie.