INDIVIDUALIZOVANÉ VYUČOVANIE

3. INDIVIDUALIZOVANÉ VYUČOVANIE
– vzišlo koncom 19. storočia z kritiky hromadného vyučovania, ktoré prehliada individuálne odlišnosti jednotlivých žiakov, ich rôzne dispozície, záujmy a potreby, ich aktuálny duševný a fyzický stav. Pretože sa zachováva pevná štruktúra vyučovacej hodiny a pri výklade a precvičovaní učebnej látky sa postupuje frontálnym spôsobom, vedie hromadná výučba k uniformite, potlačuje individualitu, nedostatočne rozvíja samostatnosť, tvorivosť a činorodosť žiakov.
– požiadavky na individualizáciu prichádzajú od psychológov a majú aj svoje filozofické odôvodnenie (pragmatizmus – J. Dewey). Snažia sa rešpektovať individuálne diferencie medzi žiakmi, a to i medzi žiakmi rovnakého veku a zdôrazňujú žiakovu aktivitu. Podľa nich len tie poznatky sú najcennejšie a najtrvalejšie, ktoré žiak získal vlastným úsilím a vlastnou prácou. Individualizáciu výučby začala ako jedna z prvých využívať začiatkom 20. storočia americká učiteľka Helen Parkhurstová, ktorá vytvorila v meste Dalton (USA) ucelený systém – tzv. daltonský laboratórny plán. Predstavoval školu ako laboratórium, kde deti budú pracovať na rôznych pokusoch a experimentovať. Úlohy boli vopred pripravené a zahŕňali látku obsiahnutú v učebných osnovách. Žiaci však mali značnú slobodu v tom, akým spôsobom budú na úlohe pracovať. Aspekt individualizácie dopĺňal aj aspekt sociálny – súčinnosť detí.
– s poskytnutou slobodou žiak získava aj vedomie vlastnej zodpovednosti, k práci je motivovaný vnútorne, cvičí sa jeho vôľa, pracuje rýchlo a prekonáva prekážky. Musí sa spoliehať sám na seba, cvičiť sa v sebaovládaní a duševnej kázni. Ak je vývoj vzostupný, dodáva pocit uspokojenia a následne rast sebavedomia → vplyv Parkhurstovej na protagonistov tzv. reformnej pedagogiky a liberalizáciu výučby.