Otázka selekcie a diagnostikovania viacerých chýb
Špec. ped. diagnostika má byť zameraná na monitorovanie a hodnotenie v takýchto kľúčových oblastiach: komunikácia, motorika, senzorika, kognitívne procesy, sebaobsluha, emocionalita, správanie, spôsobilosti pre sociálne interakcie, orientácia v prostredí, autoregulácia.
Najmä pri kombináciách ťažších stupňov postihnutí je nevyhnutná priebežná denná diagnostická činnosť, pozorovanie a zaznamenávanie, hodnotenie a škálovanie detailných prejavov a výkonov v spomenutých oblastiach. Dôležité sú pravidelné tímové stretnutia zamerané na posúdenie pokroku, resp. regresu jednotlivca, tvorbu optimálnych rozvojových programov a prognostiku. Nesmierne dôležitá je potreba realizovania tímovej rediagnostiky.
Zo šec.ped. hľadiska VNP jednotlivec je ten pre ktorého výchovnú rehabilitáciu (edukáciu, stimuláciu, korekciu, reedukáciu kompenzáciu, resp. vývinové podnecovanie ) je potrebné vytvoriť na základe zistení multidiscilinárnej diagnostiky špecifické programy, odlišné od programov aplikovaných vo výchovnej rehabilitácii jednotlivcov s jednoduchými, resp. jednotlivými „mono“ postihnutiami.
Niektoré možnosti lekárskej diagnostiky
Predmetom záujmu lekárov sú biologické faktory. Lekári stanovujú druh a stupeň somatického, špeciálne senzorického a motorického postihnutia.
Lekárska diagnostika je východiskovou bázou pre terapiu, teda jej cieľom je úspešná liečba, respektíve vyliečenie pacienta.
Po učiteľovej diagnóze (orientačnej) nasleduje spravidla odborné lekárske vyšetrenie.
Medicínska diagnostika sa v prvom rade sústreďuje na patologické faktory, na také symptómy, z ktorých možno u postihnutých osôb stanoviť druh, rozsah a stupeň orgánového či funkčného postihnutia. Pokiaľ si to okolnosti nevyžadujú, nevšíma si to, čo je na ľudskom organizme zdravé.
Diagnózu – lekár formuluje tak, aby mohol presne zaradiť do systému chorôb, teda na základe syndrómu stanoví druh choroby.
