PEDAGOGICKÉ DIAGNOSTICKÉ METÓDY

Zásady pozorovania
– Presne vymedziť, čo chceme pozorovať
– Pozorovanie musí smerovať k čo najvšestranejšiemu poznaniu dieťaťa.
– Dlhodobosť pozorovania, aby sa vylúčili uzávery z náhodnosti niektorých vyskytujúcich sa javov.
– Zacielenosť pozorovania, znamená sledovať konkrétne prejavy a vedieť ich odlíšiť od menej podstatných
– Presnosť zaznamenávania pozorovania znamená, že je žiadúce vedieť presne formulovať, evidovať a registrovať údaje získané v priebehu pozorovania

Niektoré problémy pozorovania
Pozorovanie môže byť nepriaznivo ovplyvnené a jeho výsledky môžu byť skreslené týmito činiteľmi a okolnosťami.
1. Stereotypizácia – tendencia vtesnať dieťa do istej zaužívanej schémy. Ak je podľa tejto schémy obraz neúplný svojvoľne sa doplní.
2. Analogizácia – tendencia posudzovať rovnaké prejavy detí podobne ( analogicky ), hoci môžu mať rôznu príčinu.
3. Povrchnosť a všeobecnosť pozorovania – nepostrehnutie podstatných vlastností detí, predčasná interpretácia výsledkov. Treba presne rozlišovať medzi objektívne zistenými faktami a medzi interpretáciou výsledkov pozorovania. Ak objektívne pozorujeme, že dieťa je v určitej časti výchovno – vzdelávacieho procesu pasívne, pomalé… to neznamená, že je lenivé. Uvedené prejavy môžu svedčiť o únave, nezáujme a pod.