Chápeme pedagogickú kompetenciu ako komplex spôsobilostí

Chápeme pedagogickú kompetenciu ako komplex spôsobilostí utvorených pre výkon profesie učiteľa, odborným vzdelaním, so zreteľom na postavenie učiteľa v edukačnej realite nasledovne:
• vo výkonnej sfére – plánovaciu, realizačnú, evalvačnú – diagnostickú
• vo vzdelanostnej sfére – pedagogickú, odborno – predmetovú a metodickú
• vo funkčnej sfére – teoreticko-poznatkovú, personálno-sociálnu a prakticko-činnostnú,
ktorá po ich dosiahnutí oprávňuje okrem iného aj ku kompetencii diagnostikovať (bližšie Kasáčová, 1999)
V súčasnosti sa popri tradičných na odovzdávanie poznatkov orientovaných spôsobilostí, zručností či kompetencií vo výpočte jednotlivých autorov sa vždy v nejakej polohe objavuje požiadavka na diagnostickú, či v inom chápaní evalvačnú kompetenciu učiteľa.
Zložitosť spočíva v niektorých problémoch, vyplývajúcich s nejasne formulovaných, alebo neformulovaných etických noriem, alebo princípov. Pretože i keď učiteľka musí byť diagnostikom, nemá presne vymedzené „hranice pôsobnosti“, snáď s výnimkou „známkovania“ v škole ako zúženého pohľadu na hodnotiacu fázu diagnostického procesu. Existuje niekoľko faktorov, ktoré vystupujú limitujúco smerom k diagnostickej kompetencii učiteľa a v konečnom dôsledku spochybňujú jej oprávnenosť, či vierohodnosť:
• multifunkčnosť učiteľskej profesie
• administratívne obmedzenia
• popieranie diagnostickej kompetencie učiteľa
• subjektivita hodnotenia
• negatívny vplyv niektorých diagnostických metód na dieťa najmä pri ich neodbornom aplikovaní.
• nedôveryhodné zaobchádzanie s informáciami o deťoch a ich rodinnom prostredí
• neodborné zaobchádzanie s informáciami o deťoch